Chlapček mal svoju ruku chránenú vráskavou, no stále srdcom vyhriatou dlaňou starého muža. Spoločne kráčali chodníčkom cez park. Chlapček neustále okopával všetko, čo mu stálo v ceste. Kamene, opadané šišky, jesenné lístie kontrastujúce s chlapčekovými plavými vlasmi. Starý muž si hlavu chránil charakteristickým poľovníckym klobúkom. Na jeho vekom vyplnenej tvári sa nezračili žiadne pocity. Nejeden hráč pokru by zatúžil po takej tichej tvári. Srdce sa mu však veselo usmievalo pri spomienke na svoje chlapčenské roky, ktoré boli vzdialené desaťročia. Chlapček mu tie svieže chvíle pripomínal.
Mlčky smerovali k svojmu cieľu. K jazierku. Starec pri jazierku vytiahol z kabáta papierové vrecko s krmivom pre vtáky. Vybral si z neho za hrsť zrna a zvyšok podal chlapčekovi. Spoločne rozhadzovali drobučké zrnká okolo seba. Zlietajúce sa vtáky rôznych druhov ich obklopili a hltavo zobkali ponúkanú potravu.
Nikto so zrnkom nevypustil slovo. Však najväčšia pravda je tá, ktorá je nevypovedaná.
Bol to ich pravidelný jesenný rituál, ktorý napomáhal spájaniu dvoch odlišných a predsa takmer rovnakých svetov.
Starec rozhadzoval zrnká v pravidelných intervaloch, kým chlapček rozhadzoval naraz celé hrste priamo úmerne rozširovaniu sa kŕdľa. Keď mal dojem, že je pomalý, natrhol vrecko a celý obsah vysypal do polkruhu. Najprv mal príjemný pocit zo svojej rýchlosti a šikovnosti, no ihneď ho prešiel, keď zistil, že nemá čo vyhadzovať. Veľká časť vtáctva sa pri jeho rýchlych pohyboch zľakla a vzlietla do výšky stromov. Starec precízne pohadzoval pred seba zrnko za zrnkom. Pochopil konanie chlapčeka. Kým sa stal sám mužom, tiež bol malým chlapcom.
Vtáky si overili bezpečnosť situácie a zaraz sa zlietali pred starca, pred ktorým pravidelne pribúdali zrnká, vzápätí miznúce v ich hladných krkoch. Chlapček prekvapený zvratom situácie venoval spýtavý pohľad starcovi. Jeho tvár neprezrádzala nič, bola naďalej skúpa na slovo. Starec však stískal zuby, aby sa nepustil do smiechu. Vedel, že čo sa udeje, ovplyvní chlapčeka na dlho, ak nie dokonca života. Chcel, aby ponaučenie bolo dokonalé. Preto pár chvíľok len pokračoval v pohadzovaní zrniek, napokon však zdvihol pravú ruku a jej ukazovák nasmeroval na najhustejšie zrnkami zasypanú pôdu. Chlapček nerozumel, preto starec prehovoril.
„Pozbieraj to“, chlapček nesmelo a nechápavo urobil ako mu starec poradil. Zrnká, zmiešané so zeminou nahrubo pozbieral a v dlani ich prečistil ako Popoluška. Chvíľku váhal a premýšľal. Napokon spoznal úmysel pravdy života. Po vzore starca vyhadzoval zrnko za zrnkom. O chvíľku sa vtáky zhromažďovali aj pred chlapčekom. Pochopil a na tváričke sa mu usadil spokojný výraz, nadobudnutý vďaka skúsenosti. Obaja spolu súčasne pohadzovali zrnká ako zladený orchester. Napokon nemali v rukách ani jedno zrnko. Starec pozrel na chlapčeka a daroval mu príjemný úsmev, v ktorom boli stopy objektívnej hrdosti. Chlapček mu úsmev opätoval so spokojnosťou v belasých očiach.
Starec ponúkol chlapčekovi dlaň, ktorý ju ihneď prijal. Otočili sa a smerovali tam, odkiaľ prišli. Pri východe z parku stál predavač balónov, ktorý prirodzene zaujal nielen chlapčeka. Starec si zalistoval vo vlastnej kronike života.
Chlapček zatúžil po vznášajúcom sa balóne. Starec sa len pousmial. Chvíľu nehybne vyčkával, aby videl narastanie nevinnej detskej túžby. Napokon siahol do vrecka, z ktorého vylovil vekom ošúchanú peňaženku. Z nej vybral jednu bankovku a podal ju chlapčekovi. Chlapček ju so slnečným úsmevom prijal a utekal za pánom s balónmi. Vymenil si ju za červený héliový vznášajúci sa balónik. Prijal od pána s balónmi výdavok a vrátil sa ku starcovi. Podal mu zvyšujúce mince. Starec ich prijal a opäť podal chlapčekovi ruku. On ju chytil a pobrali sa preč v sprievode poletujúceho balónika. Dosť veľa krokov od parku, no ešte ďalej od domova sa chlapčekovi vyvliekol motúz balóna z ruky. Na chvíľu ostal zarazený a zosmutnel, čo sa dalo ľahko vyčítať z jeho zvlhnutých očí. Starcovi mu ho prišlo ľúto.
„Chceš nový balón?“ spýtal sa vľúdne. Chlapček uslzene prikývol. Preto mu starec podal mincu, ktorá stačila na kúpenie nového balóna. Podal mu ju, no so slovami, ktoré ho nepotešili.
„Choď si kúpiť nový, ja tu zatiaľ počkám“, povedal ukazujúc na vysušenú drevenú lavičku.
Chlapček však zosmutnel ešte viac. Pozrel sa za seba, no pán s balónmi bol neviditeľne ďaleko.
„Poď so mnou“ povedal. Viac ako prosba to bol príkaz. Starec bol taktiež najprv chlapcom, kým sa stal mužom. Rázne kývol hlavou z boka na bok.
Chlapček pozrel sklamane na mincu. Prešlo mu hlavou, že na nový balón potrebuje aspoň bankovku, nie iba mincu. Pomyslel si, že starec mu nechce kúpiť nový balón a chce ho iba podviesť. Preto šmaril mincu na chodník pokrytý lístím a s hnevom v tvári sa vydal k domovu. Starec ani brvou nepohol. Chvíľu na lavičke počkal. Keď bol chlapček o pár metrov ďalej, zdvihol sa z lavičky ku chodníku a zdvihol mincu. Nevložil si ju do peňaženky, len ju zabalil do snehobielej vreckovky a strčil do vrecka.
O niekoľko rokov, keď sa z chlapčeka stal dospelý muž, starec ochorel. Ležal v nemocnici. Kedysi slnkom sfarbená tvár, bola teraz veľmi nezdravo bledá. Namáhavo dýchal ako vyhasínajúca pahreba, no pokým tleli uhlíky, bolo teplo.
Teraz dospelý muž prišiel, azda naposledy navštíviť starého pána. Starcovi preletel očami záblesk života, keď zbadal vo dverách svojho milovaného chlapčeka. Dospelému mužovi sa v očiach trblietali slzy. Chytil starého pána za stále chladnejšiu ruku. Starec mu podal poskladanú bielu vreckovku.
„Chlapci neplačú“ povedal s úsmevom, ktorým maskoval bolesť a námahu. Mladý muž sa pousmial a roztvoril vreckovku, aby si utrel slzy, i keď mu neprekážali. Pri roztváraní pocítil niečo malé, tvrdé. Preto ju zo zvedavosti rozprestrel a uvidel starú mincu. V prvej chvíli ostal zarazený a premýšľal ako sa tam dostala minca a či o nej starý pán vedel. Vzápätí však videl rok razenia mince a prečítal si z kovu svoju dávnu spomienku. Zdvihol oči od mince a nasmeroval ich k očiam starca. On sa očami usmieval. Chlapec sa usmial taktiež a s láskavou úctou ho objal.
„Ďakujem. Za všetko“, pošepkal starcovi do ucha.
„To ja ti ďakujem, chlapček môj.“
Starý pán sa poslednýkrát zhlboka nadýchol života a vzápätí ho vydýchol.
Komentáre