rubor

Kráčal som pomaly ulicou. Áno, celkom pomaličky. Bolo už veľmi neskoro. Človek by sa možno aj bál. Sám kráčať, pomaličky.

Zvláštne, že som necítil strach. Môžem povedať, že som sa skoro cítil šťastne, alebo spokojne. To je to správne slovo.

Myslím. Možno preto, že bolo teplo. Mačacie hlavy a chodníky boli mokré, zmyté teplým dažďom.

Kráčal som krok po kroku. Vdychoval pokoj. Počúval som vzdialené klopkanie niečoho, moje.

Po niekoľkých ďalších krokoch som stretol Ticho.

"Počúvaš?" spýtalo sa ma

"Počúvam? A čo také?"

"Počúvaj!" prikázalo, k ústam si priložilo jemne ukazovák. Ja som teda počúval, ale nič som nepočul.

"Čo na to povieš? Pekné však?" očakávalo pozitívnu odpoveď

"Nič nepočujem." úprimne som povedal

"Správaš sa už ako hluchí ľudia, zahľadení len do seba, do ja." vyčítalo mi. Očervenel som.

"Skús to ešte raz. Načúvaj tlkotu svojho srdca a možnostiam jeho zvukov" nabádalo ma. Ja som sa započúval a začul som tie zvuky Ticha. Myšlienky. Pocity. Krásy a nekonečnosti.

Teplo, áno, začul som Tvoje teplé končeky prstov, vanúcu krivku pier.