rubor

Tvoja beztvarosť mnohých tvárí

v letku slova škrieka

nejednu zmietajúcu dušu kvári.


Strmhlav ako čierna rieka,

zrieka sa minulých chvíľ

až v čistotu farby mlieka.


Zeleň nôh plná víl

vítajúca jemnosť i ľahkosť

i skala zjemnie v íl.


A či čas, či božskosť

hryzie chuť svedomia

v páchnucu úzkosť.